Prešovská petícia za odstránenie “komunistických” symbolov
Dňa 6. marca 2022 v Prešove, podobne ako vo viacerých iných mestách na Slovensku i vo svete sa uskutočnil Koncert pre Ukrajinu. Nepátral som, či aj v iných mestách sa zoznam skutočne účinkujúcich líšil od vopred avízovaných mien v takej miere ako v Prešove, nuž ale stane sa.
A priznávam, nepátral som ani po tom, či aj v iných mestách tieto koncerty, umelecké podujatia boli tiež “zužitkované” na politiku, resp. na iniciovanie politicky motivovanej petície.
Na prešovskom koncerte sa totiž predstavil pomerne známy prešovský muzikant, ale v netradičnej úlohe. Miesto hrania, spevu, či inej umeleckej zábavy sa rozhodol prečítať a iniciovať petíciu “Za okamžité zrušenie Pamätníka osloboditeľom v hlavnom parku mesta a jeho presunutie na iné miesto na Vojenskom cintoríne.”
A zjavne to nebolo až také prvoplánové, keďže po jej dočítaní sa medzi divákmi ihneď objavili dobrovoľníci a začali zbierať podpisy. Veď kedy, ak nie hneď? Keď mnohí ľudia sú ešte pod vplyvom emócií z koncertu a plačlivého intermezza počas čítania petície.
Umelci mávajú zvyčajne citlivejšie duše ako priemerný neumelec. Aj tento muzikant sa priblížne uprostred čítania petície rozcitlivel a divák zrazu zatŕpol, či sa mu ju podarí dočítať až do konca. Ale zvládol to vcelku rýchlo.
Tento umelec tvrdil, že petíciu, príhovor písal on. Podľa zjavnej absencie istých znalostí a súvislostí, zrejme sa mu dá v tomto veriť. Ale, dovolím si použiť “patent” primátorky tohto “kultúrou podkutého mesta” – “nie je vylúčené” – že mu “noty” napísal aj niekto iný, ktorý bol vo veci dejín, či práva rovnako negramotný. A náš muzikant, ináč v minulosti angažovaný aj v akciách usporadúvaných mestom Prešov, iba “zahral” napísané noty ako najlepšie vedel.
Ale môžem sa mýliť a skutočne napísal a inicioval túto petíciu sám, v dobrom úmysle. Posúďte sami – linka na YouTube video – tu.
Ktokoľvek, kto bojuje proti symbolom nemorálneho a protiprávneho komunistického systému, mal by podľa mňa poznať meno Milady Horákovej. A aj Ludmily Brožovej-Polednovej, prokurátorky, o. i. Štátneho súdu v Prahe, Generálnej prokuratúry a i. v Československu, ktorá bola pôvodne pisárkou Ústredného výboru Komunistickej strany Československa a spravila svoju kariéru práve na politickom procese s Miladou Horákovou.
Aj keď “pani Ludmila” bola v tomto zincenovanom procese v podstate len “umelkyňou – herečkou”, síce vo funkcii prokurátorky, do ktorej ju strana dosadila , hoci nemala ukončené právnické vzdelanie (spomenieme si ešte, napr. na “odborné” obsadzovanie postov na okresných úradoch v lete 2020 súčasnou “spravodlivou štátostranou”?), tresty pre obžalovaných boli stanovené dopredu (štyri tresty smrti obesením, štyri doživotné tresty a päť trestov v trvaní 20 až 28 rokov) a každý zo zúčastnených tejto zinscenovanej “hry” hral v podstate iba svoje “noty”. A aj Brožová-Polednová svoj part hrala výborne, dokonca si myslím, že jej výkon bol lepší, ako výkon mnohých súčasných vyštudovaných umelcov – hereckých profesionálov, ktorých “umenie” sa dá “obdivovať” napríklad v televíznych seriáloch. Veď posúďte sami jej plamennú záverečnú reč – tu.
Zjavne v tejto dobe nemala žiadne pochybnosti o správnosti svojho konania. Podobne, ako ani mnohí súčasní bojovníci za právo, pravdu, morálku, spravodlivosť, či demokraciu nemajú pochybnosti o správnosti toho svojho. Tak to býva, cesta do pekla je dobrými úmyslami dláždená.
Nebolo by asi od veci, aby si každý “novodobý bojovník” tento príbeh pripomenul. Ak už pre nič iné, tak aby sa o pár desiatok rokov nemusel obhajovať podobne ako Brožová-Polednová – že on bol iba učeň a obhajoval právo, pravdu, …
Ak už pre nič iné, tak preto, že nemusia mať toľko šťastia ako táto rozohnená bojovníčka za republiku (“Republiku si rozvracať nedáme!”), ktorú spravodlivosť dostihla až vo veku 86 rokov. Vymeraný osemročný trest jej bol nakoniec viackrát zmiernený, ba po odsedenom cca roku a trištvrte bola prezidentom zo zdravotných dôvodov omilostená.
Kto nechce pozerať 8 minútové video z petície z prešovského koncertu a radšej číta, ponúkam pár ukážok z príhovoru iniciátora petície (text označený modrou) aj s mojimi komentármi (čiernou).
1. Jedno je mi jasné, ak sa definitívne nevysporiadame s našou históriou, aj keď nie príliš slávnou, budú sa donekonečna objavovať symboly – kosák, kladivo, päťcípa hviezda,…
Aj keď zvyčajne používam fakty, dovolím si v tomto prípade výnimočne vyjadriť svoj pocit. Zdalo sa mi, že k mikrofónu sa dostal novodobý spravodlivý, ktorý, keby žil pred pár desiatkami rokov, po krátkom zaškolení a praxi by sa možno rovnako energicky a zásadovo, ako napr. taký Karol Bacílek, či Ludmila Brožová-Polednová veľmi efektívne vysporiadal nielen s predchádzajúcou históriou, symbolmi, ale aj s nepriateľmi “pravdy”.
Chápem, že niekoho môžu tieto symboly aj po vyše 30 rokov od Nežnej iritovať. Podobne ako chápem aj iných, ktorých irituje hodne ďalších vecí – o ktorých si nemálo ľudí, vrátane mňa, myslí, že je to – blbosť.
Som totiž presvedčený, že vo väčšinovej spoločnosti tieto v petícii uvedené symboly kosáka, kladiva a päťcípej hviezdy už dávno vyšumeli, stratili váhu a málokoho vzrušujú. Podobne, ako len malú skupinu spoločnosti vzrušujú, či “vzrušujú” – napr. k písaniu petícií, rôzne nahotinkové časopisy v trafikách.
Boj za odstránenie týchto symbolov mi preto pripadá podobne užitočný, zmysluplný a dôležitý, ako napríklad boj proti takémuto druhu časopisov.
Nechcem však týmto ľudom upierať právo bojovať za svoje presvedčenie, ani autorom petície. Len mi vadí, ak v tomto “spravodlivom boji” sú neobjektívni, vytŕhajú veci z kontextu, nevedia alebo možno len nechcú vidieť javy v širších – historických, geografických či spoločenských súvislostiach, fakty neporovnávajú, svojimi tvrdeniami zavádzajú, či sem-tam aj klamú. A ich, možno aj dobromyseľná snaha a presvedčenie môže mať fatálne následky pre spoločnosť. Nezabúdajme, že cesta do pekla býva dobrými úmyslami dláždená.
A nepozdáva sa mi ani to, že rovnako agilne nebojujú za rovnakú vec tam, kde sa diali, či dejú podobné, ba i väčšie skrivodlivosti, len nie pod symbolmi kladiva a kosáka, ale pod inými symbolmi a sloganmi. Prípadne ich robili tí, ktorých v súčasnosti nazývame našimi priateľmi. Nezabúdajme však, že jedného takého priateľa, dokonca veľkého brata, sme len nedávno mali – “na večné veky a nikdy inak”. Ako dlho asi bude trvať priateľstvo s tým dnešným? Tiež minimálne na “večné veky”?
Aj preto mám pochybnosti, či je táto snaha autora/autorov petície zmysluplná. A či je úprimná, či za ňou nie je niečo iné, možno trocha menej honosné.
2. …symboly, ktoré upierali občanom možnosť slobodne vyjadriť politickú vôľu, systém ich nútil skrývať vlastné názory, na dianie v štáte, nútil ich verejne vyhlasovať svoj súhlas aj s tým, čo považovali za klamstvo a zločin a to prenasledovaním alebo hrozbou perzekúcie voči nim samotným alebo voči ich rodinám a blízkym.
V čase “komunistického režimu” koloval vtip ako v Moskve vyšli noviny Pravda, ktoré boli čisto biele, bez jediného písmenka. A zdôvodnenie tohto netradičného vydania bolo jednoduché – “Začem bukvy, vsjo jasno!” Pre čitateľov, ktorí ruštine nerozumejú – “Načo písmená, všetko je (predsa) jasné!”
V tej dobe by verejné rozširovanie takýchto vtipov bolo súce na pobyt vo väzení. Tiež som rád, že táto doba je minulosť.
V súčasnosti sme však dosiahli iný extrém, že sa môže zverejňovať skoro všetko. A v záplave hlúpostí, balastu, konzumu a honby po maximálnom zisku sa už vytratili mnohé hodnotné veci, alebo mnohé len živoria. Navyše, aj v tomto “všehomíre všehochuti” sa už začínajú objavovať aj isté “korekcie”. A ak týmto trendom pôjde i naďalej, asi veľmi skoro sa dočkáme aj toho, že podobné vtipy na adresu mocných, či spoločenského systému opäť nebude možné verejne šíriť beztrestne.
Je zjavné, že vyššieuvedené informácie v modrom, ktoré odzneli v petícii vôbec nectili vtedajší systém. A nielenže nectili, ale mnohým ľuďom spôsobili obrovské problémy v živote, ba niektorí o ten svoj aj prišli. A mnohí prišli aj o živobytie.
Prežil som nie zanedbateľnú časť svojho života v tomto režime. A určite viac rokov ako iniciátor petície. A vtedajší režim sa mi, aj kvôli tomu, protivil.
Ale, ako vravel Aristoteles, “Platón mi je priateľom, ale ešte väčším priateľom mi je pravda.” Alebo, ak sa povie A, mal by (čestný) človek povedať aj B.
Podobne ako v každej dobe, aj v tejto nedávnominulej sa väčšina ľudí naučila ako so systémom vybabrať. Na verejnosti, v práci hovorila jedno a doma, v rodine, či medzi priateľmi druhé. A ľudia, ktorí to nedokázali, či z presvedčenia nechceli túto hru hrať, žiaľ, viac či menej trpeli.
Tí, ktorí pracujú, napríklad v rôznych nadnárodných spoločnostiach, alebo aj u niektorých našich, “slovenských podnikateľov”, dokážu uviesť nejeden príklad, že pravidlá, ktoré v týchto spoločnostiach, firmách sú nastavené a sledujú svoje ciele, nie sú vždy logické, nie všetkým sa zdajú byť spravodlivé. V prípade týchto “tiežpodnikateľov” často nejde ani o oficiálne pravidlá. Tam je “pravidlom” slovo šéfa, ktoré sa môže zmeniť rýchlejšie ako aprílové počasie. A pokiaľ sa to niekomu nepáči, alebo by verejne s nimi/s ním nesúhlasil a svoj názor ani po prípadnej diskusii “neopravil”, s takýmito jednotlivcami sa spoločnosti, či rôzne “és-er-óčky” veľmi rýchlo “demokraticky” vysporiadajú. A tie väčšie, vplyvnejšie ešte zabezpečia aj to, aby “milého buriča/milú buričku” v blízkom, či vzdialenejšom okolí nezamestnali.
Nemali by sme ani zabudnúť na to, že počet ľudí na Slovensku, ktorí trpia v súčasnom systéme, chcú, ale nemajú primeranú prácu, či dokonca ani strechu nad hlavou alebo nevedia dostať potrebnú zdravotnú starostlivosť, či inak trpia, značne prevyšuje počet väznených, či inak trpiacich obetí predchádzajúceho systému na Slovensku.
A ani na to, že značná časť ľudí, napriek tomu, že pamätníci vymierajú, stále hodnotí minulý systém ako lepší ako súčasný. Isto, z časti je to spôsobené “spomienkovým optimizmom”, zabúdaním na to zlé. Ale nielen toto je dôvod.
Krátka vložka: Pre istotu, aby bolo jasné – čitateľovi aj Gerulate. Neobhajujem minulý režim ani u nás, ani ten trocha ďalej na východ od nás. A dokonca si ani nemyslím, že bol lepší ako ten, súčasný. A nie zo strachu, že by sa môj blog dostal na “zoznam”. Vlastne, rozmýšľam, či by som sa nemal anonymne udať, aby som sa dostal na tento zoznam a stúpla mi čítanosť. (Poznámka pre “vlastné technológie” Gerulaty: Just kidding.)
Navyše sa domnievam, že tento petičný umelec takéto nútenie skrývať vlastné názory sotva mohol osobne zažiť, keďže v čase Nežnej revolúcie mal 11 rokov. A hovoriť o tom, čo zažili jeho rodičia, či starí rodičia…
Nuž prečo neísť ešte o jednu-dve-tri generácie ďalej a spomenúť, ako Maďari nútili našich predkov ešte aj Otčenáš modliť sa po maďarsky. Sadneme teraz “do tankoch” a zamierime na Budapešť vysporiadať sa za toto s nimi? Alebo spíšeme petíciu, aby sa maďarská pick saláma, či maďarský guľáš premenovali? Podobne, ako to nedávno “dobrovoľne” spravil výrobca s Ruskou zmrzlinou?
A kto čo len trocha sleduje situáciu, nútenie na verejné vyhlasovanie súhlasu, či nesúhlasu, cenzúra i samocenzúra sa čoraz viac zavádza i v súčasnej “demokracii”. A to nielen na Slovensku, ale i v štátoch, ktoré s demokraciou žijú a budujú ju rádovo dlhšie.
Za všetky príklady spomeniem len Whoopi Goldbergovú, keď ju začiatkom februára ABC News suspendovala z relácie “The View”. Našťastie, neskôr sa ukázalo, že len na dva týždne. Na začiatku to však takto rozhodne nevyzeralo. Zdalo sa, že to bude natrvalo. Dokonca na oveľa dlhšie obdobie, ako keď Maroša Kramára stiahli z Inkognita, keď sa dotkol prstom zadku maskérky. Ale to by bola dlhá odbočka.
Pravdepodobne iniciátor petície nečítal zdôvodnenie riaditeľa ABC News vo veci Whoopi Goldbergovej. Podľa mňa nezaostávalo za najlepšími tradíciami niektorých našich komunistických prokurátorov, pohlavárov a sudcov v jednej osobe.
A podobných prípadov ako Whoopi Goldbergová, dokonca s oveľa horším koncom, sa len za posledné roky dá nájsť desiatky. A keďže nie o všetkom sa píše na inernete, existujú zrejme stovky, ba tisíce. Možno by preto trocha viac čítania, vedomostí, nadhľadu, či trocha z tej “nemorálnej komunistickej dialektiky” pri premýšľaní nad petíciou asi nebolo na škodu.
A možno autor petície len nevie, že aj v rodnej krajine McDonald’s mali podobného “experta” ako bol náš Karol Bacílek. Ak pán muzikant a obdivovatelia jeho petície počuli o “skrývaní vlastných názorov”, “prenasledovaní” a “perzekúciách” na Slovensku, či iných socialistických, či komunistických štátoch, možno počuli aj meno Joseph McCarthy a pojem mccarthizmus.
Zoznam postihnutých v dôsledku mccarthizmu v USA by bol veľmi dlhý. Spomeniem preto len pár najznámejších: Leonard Bernstein, Charlie Chaplin, Aaron Copland, Jiří Voskovec, Arthur Miller, Orson Welles, vedci Robert Oppenheimer, Linus Pauling.
Mimochodom, podľa niektorých odborníkov by sa toto obdobie malo nazývať nie mccarthizmus, ale nixonizmus. Podľa Richarda Nixona, za jeho zásluhy a nekompromisné postoje pri zavádzaní tohto “športu”. Komu sa toto meno zdá povedomé, nemýli sa. Razantný Richard sa stal nielen viceprezidentom, ale v rokoch 1969 až 1974 aj pánom Bieleho domu. A Biely dom nakoniec opustil, žiaľ, nedobrovoľne, po prevalení aféry Watergate.
Nechceli by autori prešovskej petície “za okamžité odstránenie pamätníka” iniciovať aj inú – aby štát, v ktorom takto hanebne prenasledovali ľudí, ktorý im ničil životy, minimálne na Slovensku premenoval “McDonald’s Big Mac” na “Pamlsok Ďuriho Jánošíka”? Alebo aby zo svojej vlajky odstránil všetky päťcípe hviezdy – toť symboly komunizmu?
Go! Go! Go!
Aj keď nie som historik, ani futurológ, som presvedčený, žiadny z odborníkov v týchto dvoch profesiách v celej doterajšej histórii a veľmi pravdepodobne ani v celej budúcnosti ľudstva nenájde spoločenský systém, ktorý by bol ideálny a vyhovujúci každému jednotlivcovi v spoločnosti, resp. v ktorom by žiadny jednotlivec, resp. skupina fyzicky či psychicky netrpeli, neboli v menšej či väčšej miere obmedzovaní.
Predchádzajúca časť (Nasledujúca časť – čoskoro)
