Prológ – k vystúpeniu zástupkyne mesta Prešov v TV
V sobotu 12. marca, keď vo večerných Novinách na TV JOJ (linka čas 25:42) oznámila zamestnankyňa Kancelárie primátorky Mestského úradu v Prešove, že v priebehu marca budú z Pamätníka osloboditeľov a iných miest odstránené symboly bývalého režimu, musela asi zajasať duša nejedného novodobého “demokrata”.
Kosák, kladivo, hviezda? V roku 2022? Tfuj, tfuj. A ešte raz tfuj!!!
Preč s nimi!!! A preč aj so všetkými, ktorí by snáď boli proti nám, demokratom – s patentom na jedinú správnu, pravú, skutočnú, pravdúcu, ba najpravdivejšiu – pravdu!
Patrilo by sa možno zvolať – “Bravó, mesto!” Aké si len odvážne! Veru, nenadarmo o sebe hlásaš, že si ľuďmi a kultúrou podkuté – kade sa dá. I tam, kde by to rozumný človek nečakal. Napríklad uprostred buriny, poškodených schodov, či pred kultúrnymi stánkami, ktoré svoj účel plnia značne žalostne.
Že sa občas niečo nepodarí, to je normálne. Kde sa robí, robia sa aj chyby. Horšie je, ak vydarených činov zo strany mestského úradu je ako šafránu a chýb – priveľa. A nezriedka aj takých, podľa viacerých súcich – “na kriminál”.
Neprajníci tvrdia, že toto mesto, čoho sa chytí, to poorie. A začnú vyberať príklady ako kúzelník zajacov z klobúka: Rekonštrukcia predstaničného priestoru, obnova zimného štadióna, výstavba cyklistického chodníka na Sigord, lávka cez Torysu pri Prešovskej univerzite, počet úradníkov na mestskom úrade v rozpore s Organizačným poriadkom, cyklistický velodróm, prevzatie opravy na Mičurinovej ul, rezidenčné parkovanie, zmluva osobitného zreteľa na trinásť “informačných zariadení” v meste, …
Alebo tvrdia aj to, že toto mesto klame minimálne rovnako ako barón Prášil. Len na rozdiel od tohto baróna, mesto klame oveľa hlúpejším spôsobom.
Či, že mesto na zasypanie diery na chodníku potrebuje tri a pol mesiaca a na opravu pol štvorcového metra poškodenej dlažby na chodníku pred prechodom pre chodcov mu ani osem rokov nestačí.
Alebo, že vraj mesto o kultúre, umení a športe vie asi toľko, koľko túlavá mačka o akvitánskej husacej paštéte.
Ale, to asi budú len obyčajní neprajníci. Možno dokonca závistlivci, ktorí závidia úspechy, ktoré sa mestu podarilo dosiahnuť. Vravíte, že na tejto linke ste žiadne veľké úspechy nenašli? Veru, ani ja. Ale nič to, Skúste napísať na mestský úrad, isto vás o svojich úspechoch za posledné roky radi poinformujú.
A možno ani nebudú žiadať vaše osobné údaje, ako zvyknú, akonáhle sa spýtate na nejakú “ošemetnejšiu” vec. Vtedy je toto “ľuďmi podkuté mesto” schopné spraviť aj nemožné. Napríklad tvrdiť, že z obsahu žiadosti vyplýva, že sa jedná o žiadosť podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám a žiadateľa v zmysle tohto zákona vyzvú na uvedenie mena, priezviska, adresy, inak bude žiadosť odložená. Predmetné slová dokonca pekne červenou označia – po dodatočnej žiadosti o vysvetlenie, na základe akých dôvodov došli k takémuto záveru. Takto: “Môžete mi, prosím, vysvetliť“, “Na tom istom zasadnutí MsZ odznela aj informácia, že od marca 2022 sa plánuje nový organizačný poriadok. Môžete uviesť, aký je plánovaný celkový počet zamestnancov aparátu MsÚ?“
Že existuje aj Smernica primátora č. 08/2016, podľa ktorej som žiadal posúdiť moju žiadosť, nechcel som odpoveď do 8 dní, stačilo by mi aj do 30 dní. To však majiteľov “rozumu a pravdy” nezaujímalo. Ani to, že ak by im občan zavolal a požiadal o túto informáciu, asi sotva by dokázali pred poskytnutím informácie overiť, či meno, priezvisko, adresa je pravá. A takúto informáciu by mali pri telefonáte dať na počkanie. Oni, majitelia pravdy a s patentom na rozum skrátka podľa obsahu mailovej žiadosti posúdili, že sa jedná o žiadosť o informácie podľa infozákona a svoje rozhodnutie prehodnocovať nebudú.
Veď prečo by mal mestský úrad poskytnúť Prešovčanovi údaje o zamestnávaní bielych i čiernych duší, v rozpore so zverejneným záväzným organizačným poriadkom, ak ten nechce uviesť svoje osobné údaje? Však sme v Prešove! V meste podkutom ľudmi. I kultúrou.
Na druhej strane je nutné povedať, že aj títo “neprajníci” mesta oceňujú, že mesto, presnejšie jeho mestský úrad, má odvahu ako svojho času Schumacher, Schwarzenegger a top dvadsať nahotinkových “celevritiek” dohromady. A to ešte umocnené na kvadrát.
Škoda len, že túto svoju odvahu využíva, hmm, nie práve najpatričnejšie. Napríklad na potemkinovské transparenty upozorňujúce okolo prechádzajúcich na podkutosť mesta kultúrou, športom a umením umiestnenými pred neduživými stánkami vraj kultúry, vraj športu a vraj umenia.
S textom obsahujúcim pravdepodobne nejaké “umelecké k”, ktoré by takto dengľavo nenapísal ani žiačik prvej triedy pri svojich prvých pokusoch napísať slovo koník.
Alebo mesto zvykne svoju ohromnú odvahu prejaviť aj v odpovedi jeho najvyššej predstaviteľky občanovi požadujúcemu kontrolu vo viacerých konaniach mestského úradu.
Mesto, ktoré by si za “bobríka mlčanlivosti” vyslúžilo desiatky, ba možno stovky skautských odznakov. Za svoju odvahu a vytrvalosť v mlčaní.
Keď na podnety, otázky, žiadosti občanov nielenže neodpovie do 30 dní, či 60 dní, ale často neodpovie vôbec. A ak, tak nie zriedkavo štýlom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani absolvent osobitnej školy – u ktorého schopnosť neporozumieť otázke sa, vo všeobecnosti, zvykne tolerovať.
Škoda, že z členstva v skautskom hnutí sa odmeny nevyplácajú, ako napríklad z členstva v dozorných radách podnikov. Alebo nie sú z toho iné benefity. Ale isto toto nebudú tie pravé dôvody, prečo mesto svojich zástupcov v dozorných radách má, a medzi skautmi nie.
A pravdepodobne Prešovčan nebude ďaleko od pravdy, ak povie, že mesto Prešov sa v značnej miere pričínilo o to, že mu Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť (SGI), ktorého cieľom je “otvorená, dobre spravovaná a demokratická spoločnosť” dňa 31.1. zablokoval konto, aby mesto svojimi podnetmi a otázkami nerušil v jeho náročnej práci. Zrejme len pre blaho vyvolených, keďže pre blaho občanov mesto toho veľa dosiaľ nespravilo. Vysvetliť dôvod zablokovania, porušenie konkrétneho pravidla, prípadne zákona inštitút ani po šiestich týždňoch nedokázal. Dokonca to zatiaľ nedokázala ani jeho právnička, ktorú si na takúto “nesmierne komplikovanú a náročnú vec” najal.
A takto by sa dalo ešte dlho pokračovať. Ale je čas venovať sa aj hlavnej téme článku – symbolom a pamätníkom. Presnejšie – petícii za ich “okamžité odstránenie”.
Ctený čitateľ mi však na tejto návratovej ceste k symbolom snáď odpustí ešte jednu odbočku.
Trocha histórie
Kto počas vyučovania dejepisu na škole dával pozor, prípadne čo-to prečítal, vie, že obrazoborectvo, vandalizmus – ničenie, odstraňovanie, znesväcovanie “cudzích” obrazov a symbolov nie je nič nové.
Existovalo už aj v dobe bronzovej, v starovekom Egypte, konkrétne vyše 1300 rokov pr. n. l. za vlády faraóna Amenhotepa IV. Jeho meno pri doslovnom preklade znie “Amon je spokojný”. Tento faraón si po štvrtom roku vlády (niektoré pramene udávajú, že po piatom, či šiestom) zmenil meno na Echnaton (Akhenaton “Slúžiaci Atonovi”). Parafrázujúc Neila Armstronga – malá zmena v jednom písmenku, veľká zmena v najväčšej krajine na svete.
Táto zmena mena faraóna súvisela s vtedajšou “veľkou revolúciou” – zmenou vyznávania mnohobožstva s hlavným bohom Amonom na jednobožstvo – vyznávanie boha Atona. S týmto úzko súviselo aj odstraňovanie starých, nemoderných, cudzích, nevhodných, či inak “nesprávnych” symbolov.
Aká len podoba s niektorými dnešnými slniečkarmi, ktorí by sa radi podobne vysporiadali so všetkým a všetkým, ktorí slniečkarskou ideológiou nie sú práve nadšení, prípadne si trúfalo dovolia rúhať sa tým, že vyjadria nejaký argument proti nej. A naši slniečkari by pri tomto vysporadúvaní isto postupovali aspoň tak rázne, “novodoboslniečkovodemokraticky” ako Echnaton v Egypte alebo jeho syn o pár rokov neskôr.
Za vlády Echnatonovho syna Tutanchatona, neskôr samopremenovaného na Tutanchamona sa táto revolúcia totiž zopakovala, len v opačnom garde. Došlo k návratu uctievania Amona. A samozrejme k opätovnému odstraňovaniu, prepisovaniu, či ničeniu toho, čo bolo zasvätené Atonovi.
Nuž, krv je síce krv, ale ak sa vládca dostane na trón ako osem-deväťročný a radcovia sú priateľmi s kňazmi, resp. priamo kňazi, ktorým “Aton” zobral ich kšefty, nie div, že faraón odvolal dielo svojho otca. A možno nie je náhoda, že zomrel po desiatich rokoch vlády, keď si zrejme začal uvedomovať, koľko je dva a dva.
K súčasnosti
Je fajn, že sme sa poučili a napríklad na to, aby občan mohol kandidovať na prezidenta, musí mať minimálne 40 rokov. Aj to, že mŕtvym vladárom už nerobíme 100 kilové sarkofágy zo zlata a nestaviame pyramídy.
Ale bolo by asi rovnako fajn, keby na vysoké, či iné zodpovedné pozície v štáte i na úradoch a inštitúciách boli predpísané aj iné kritériá, okrem veku. Či, aby sa vzdelanie a znalosti kandidátov posudzovali aj ináč, ako na základe titulov – často z pochybných fabrík na tituly, ktoré len miesto “závod”, či “výrobňa” v názve, majú uvedené “univerzita”, či “vysoká škola”. A keby konkurzy na takéto pozície boli objektívne, férové, nie frašky s vopred určeným víťazom v súlade s vôľou príslušného mocného. A úspešní a skúsení úradníci sa nemenili pri každej zmene moci. Zrejme by sme tým na Slovensku zachránili život pár tisíc ľuďom ročne a ďalším státisícom by sa život značne zlepšil.
Mimochodom, nepripomína vám táto egyptská náboženská revolúcia a kontrarevolúcia niečo?
Prejdime ale k prešovským “komunistickým” symbolom.
