Isto ste sa s nimi v živote už stretli. Niektoré z nich nám dokážu spraviť radosť. Napríklad – taká diera po vypadnutom mliečnom zube u nášho školáčika. Či jej o trochu väčšia sestra v panelovej stene, vďaka ktorej môžeme spojiť náš router s internetom a byť v kontakte so vzdialenými blízkymi. Alebo mať prístup k užitočným, či zaujímavým informáciám. Alebo ste možno už aj navštívili Zlú džuru. Ktorá, hoci má v názve, že je zlá, vôbec dnes taká nie je. Skôr dobrodružná, pre niektorých tajuplná, ale aj poučná a zábavná.
Mnohé iné diery, hoci nemajú zlé meno, vlastne nemajú žiadne, zábavu ani poučenie nám nespôsobujú. A už vôbec nie radosť. Možno niektorým – škodoradosť. Ale nie o tej chcem písať.
Často a bez varovania nám pripravia zážitok, či dobrodružstvo, o ktoré vôbec nestojíme. Napríklad diera na ceste, ktorá pred nami zrazu z ničoho nič vyrastie. Viaceré autá sa ešte dlho-predlho červenajú od toho, čo si v takejto situácii nechtiac vypočujú od inak milej a distingvovanej dámy za volantom. A chúdence prekrásne, luxusné limuzíny. Tie v takýchto situáciách zažívajú desivé šoky, keď zisťujú, že ich ctihodný a všetkými vážený majiteľ, vodič je na vývojovom rebríčku oveľa bližšie ku kočišovi, ako jeden ciferník na ich prednom paneli od druhého. A šťavnaté slová, či zničené tlmiče sú stále ešte len ten lepší prípad.
Či diera na chodníku. Aj keď o nej vieme, však dlho-predlho pravidelne okolo nej prechádzame. Pomaly ju začneme aj úctivo zdraviť. Veď za tých pár mesiacov, niekedy aj rokov, sa voči niektorým z nich vyvinul u nás prirodzený a primeraný rešpekt a úcta.
Jedného dňa, pri presune po notoricky známej trase sa na okamih zamyslíme, či zahľadíme na povedomú tvár, ktorá sa nečakane objavila pred nami a ktorú sme už roky nevideli… a – bác! Namiesto milého a nečakaného stretnutia s priateľom z detstva dali si neplánované a nemilé stretnutie naša noha s dierou. A noha je kýbli, vlastne v diere. O pár hodín v sádre. A my – pár týždňov v sádrovej karanténe.
V tej chvíli si neraz povieme, že radšej by sme svojím autom stokrát narazili do toho najväčšieho výtlku, aký len existuje, ako toto.
Niekto má šťastie na výhru v športke, ďalší v očkovacej lotérii, iný zas na blízke stretnutia tohto druhu. Mnohí ich prežijú iba krátkym preľaknutím, či pár dňovým výronom na členku. No niektorí na to môžu, či dokonca musia spomínať celý život. Skutoční “šťastlivci”.
Teda, musia, ako musia. Keby si majiteľ, či správca chodníka, cesty splnil svoje povinnosti a zaplatil včas pár drobných za opravu, nemuseli by.
Nuž, ale potom by nevznikol tento blog. Takže je všetko v poriadku. Alebo nie je?
Poďakovanie: Rád by som sa poďakoval zodpovedným v meste Prešov za budovanie a najmä údržbu chodníkov a ciest, ktoré má mesto vo vlastníctve, v správe a v mnohých prípadoch za ich skutočne vzorový prístup – ako to nerobiť. Tucet príkladov nižšie.
Príklad 1. Príklad 2 Príklad 3
Príklad 4. Príklad 5. Príklad 6
Príklad 7 Príklad 8. Príklad 9
Príklad 10 Príklad 11 Príklad 12
Verím, že takýto stav ešte dlho vydrži, aby bolo o čom písať a čo čítať.
