Ľuďmi podkuté mesto – pár konských zamyslení
Kôň má štyri nohy, a predsa sa potkne. Ak sa to stane raz, nuž stane sa. Ak dva, či trikrát, zbystríme pozornosť a preveríme miesto, kde sa potkýňa. Prípadne dáme koňa vyšetriť odborníkovi. A ak problémové miesto nebolo preskúmané, ani kôň vyšetrený nebol a sústavne sa potkýňa, nuž zjavne nesie na tomto svoj diel viny aj jeho majiteľ. Mýliť sa ľudské, ale činiť za to zodpovedným koňa, je neľudské.
Ak je žiadostí, podnetov – nevybavených, proti “kostolnému poriadku”, či len tak jednoducho odbitých, či “zbúchaných” typu “len, aby sa nepovedalo” neúrekom, ako v prípade prešovskej radnice, zrejme je najvyšší čas nielen zbystriť pozornosť, ale aj dať stav odborníkom prešetriť. A keď príčinu nevedia zistiť oni, niekedy možno pomôže aj susedovie Mara, ktorá práve číta tento blog.
Hoci vieme, že vôl je nebezpečný spredu, kôň zozadu a blbec zo všetkých strán, netreba sa ho báť, či vzdávať sa pri prvom neúspechu. Veď ani Jano v rozprávke sa nevzdal. A to ho postretli oveľa horšie pohromy.
Ani druhá strana by totiž nemala zabúdať na starú pravdu – na koňa bič, na osla uzdu, na chrbát hlupákov palicu. Aj keď žijeme v 21. storočí, v dúhovej dobe a na holubičom mieste.
Hovorí sa, že od roboty aj kone dochnú. A neprajem takýto osud nikomu. Ani úradníkom, ani vedeniu tohto mesta. Ale, aby pracovali svedomito a zodpovedne – ako im zákon káže, v prospech občanov a nie v prospech svoj, či snáď svojich vyvolených a vyvoliteľov – ako im títo kážu, či len tak – v prospech svojej pohodlnosti – ako im ich horšie ja káže. A odpovedali občanom včas a hlavne – k veci.
Viem, pracovať s ľuďmi nie je jednoduché a mnohokrát ani radostné. A viacerí úradníci, tak ako ľudia v mnohých iných profesiách, by najradšej robili úplne niečo iné.
Nuž, ale ak sa iné robiť nedá, naučte sa mať radi prácu, ktorú robíte. A ak to nedokážete a práca – v prospech mesta a ľudí v ňom vás nebaví, bude zrejme pre všetkých lepšie, ak sa začnete živiť inak.
Pár citátov z cudzích hláv
Toť, nedávno pri predstavovaní nového loga, riekla primátorka: “Dovolím si povedať, že máme logo, na ktoré môžu byť všetci Prešovčania právom hrdí.”
Hmm, logo je ozaj vydarené. Krásne, moderné i vtipné. Ale bolo by fajn, keby Prešovčania mohli byť hrdí nielen na toto nové logo, ale aj na mesto. Ako vyzerá, aké možnosti na život, sebarealizáciu a oddych im poskytuje. A úplne super by bolo, keby Prešovčania i neprešovčania – tu žijúci, študujúci, či pracujúci, mohli byť vďační a hrdí i na tých, ktorí toto mesto spravujú. Za to, ako ho spravujú.
Pomedzi riadky a z páuz medzi slovami v rôznych masmédiách sa zdá, že mesto k tomuto parádnemu logu prišlo ako slepé kura k zrnu. Avšak nielen my, koňare, vieme, že darovanému koňovi sa na zuby nepozerá… A preto vďaka autorovi za toto logo.
Ešte jeden citát, do páru. Od autora loga. “Práve ľudia mesto prezentujú a vytvárajú jeho charakter. Svojou šikovnosťou robia mesto lepším, krajším a zaujímavejším miestom pre život. Preto môžeme s hrdosťou povedať, že Prešov je ľuďmi podkuté mesto.“
Nuž, Prešovčanovi sa zdá, že logo vydarilo oveľa viac, ako slogan. Nerád by som sa púšťal do nejakej hlbokej sémantickej analýzy toho, čo “ľuďmi podkuté mesto” znamená. A či skutočne to, čo si autor a radní myslia a prezentujú. Či nie niečo iné.
Keď som však nedávno šiel okolo prešovského Prema na námestí, zaerdžal na mňa a tak som sa pri ňom pristavil.
Neviete, kto je to Premo? Nech sa páči, zoznámte sa!
Povedal mi, že jemu sa zdá, že takýto, či podobný kreatívny slogan by bol výborný pre klub mladých mažoretiek, či zväz záhradkárov. A to ani jednu z týchto skupín, fakt, nechcel kopnúť, či uraziť. Ale také dačo pre vážené mesto, aby ho používalo na rovnakej úrovni ako ostatné ctené a chránené mestské symboly, ako mestská pečať, erb, vlajka, sa mu nepozdáva.
Pozor, nesúďte človeka podľa šiat a koňa podľa sedla. A to, že Premo je kôň a ani sedlo nemá, ešte neznamená, že to, čo hovorí, je konina. Je paradoxom, že najviac konín nastvára práve človek, vraj rozumný – homo sapiens. Hííííííí!
Premo mi svojim konským rozumom ďalej vysvetlil, že podkovať, či podkuť má dva významy.
Prvý, že niekoho niečo dôkladne naučíme, vyučíme, (v niečom) vycvičime, pripravíme, či zdokonalíme. Z toho všetkého dáva najlepši zmysel to, že ľudia mesto zdokonalia. Len to má malú chybičku. Ten posledný i všetky predchádzajúce významy sú pre slovo “podkuť” hovorové a expresívne. A nech sa naňho ľudia nehnevajú, ale jemu, koňovi sa zdá, že také dačo je, ehmm… Z kozľaťa koňa nespravíš. A hoci Premo už všeličo preskákal, toto ho dosť vzalo.
Keď sa však po chvíli trocha upokojil a rozdýchal, dodal, že je tu ešte aj iný význam slov podkovať, podkuť. A to, pripevniť, pribiť podkovu na kopyto, či podpätok. A ten kto túto podkovu nosí, na jednej strane si chráni svoju obuv, či nohu pred nástrahami na cestách a chodníkoch – pred klincami, kameňmi, nerovnosťami… a šetrí si vlastné topánky, nohy pred nadmerným opotrebením. Na druhej strane, opotrebúva a ničí upevnenú podkovu. Žeby snáď mali tvorcovia novým sloganom na mysli práve tento štandardný význam?
Nevedel som mu na toto odpovedať. A tak, chtiac túto tému zahovoriť, pochválil som ho, ako skvele vyzerá a aké to má na námestí zaujímavé, stretávať sa s toľkými ľuďmi. Uzemnil ma jedinou vetou. Zle je koňovi, okolo ktorého osly híkajú.
A tak som sa Premovi radšej rýchlo poďakoval a rozlúčil sa.
Ale cestou domov, keď som videl a cítil prešovské chodníky a cesty a spomenul si, ako (ne)svedomito a (ne)zodpovedne mesto vybavuje podnety občanov, chtiac, či nechtiac, nemohol som sa ubrániť dojmu, že či práve tento význam nemali radní na mysli. Teda, že sloganom “ľuďmi podkuté mesto”, chceli ľuďom povedať, že si z nich mesto spravilo podkovy ktoré i naďalej budú musieť znášať neradostný stav chodníkov a ciest, nechať sa ošuchávať, ničiť, aby sa mesto/radnica chránili.
Nuž, nechám na posúdenie vám, ktorý význam považujete za správny.
