Nedávno primátor mesta Prešov František Oľha zverejnil video, v ktorom okrem iného tvrdí, že zadlženie mesta Prešov je tá najlepšia vec, ktorú mohlo vedenie mesta spraviť. Rozhodol som sa jeho tvrdenia detailne preskúmať a okomentovať. Posúďte sami.
Namiesto čítania si môžete pozrieť video – v kvalite pre mobil alebo PC.
Textová verzia komentára:
1. Primátor: Zadlžili sme Prešov a bola to tá najlepšia vec, akú sme mohli urobiť.
Prešovčan: Primátor začína svoje video energicky. Využíva efektný filmový strih: vyhodí peňaženku z balkóna a vzápätí ju pod ním s úsmevom chytí do ruky. Tento vizuálny trik má upútať pozornosť a navodzuje pocit, že narábanie s miliónmi eur je ľahká a magická záležitosť. Hneď nato prichádza s odvážnym slovným paradoxom: zadlžiť Prešov bola „tá najlepšia vec“, akú mohlo vedenie mesta urobiť.
Pozrime sa však na realitu objektívne. Prešov – rovnako ako väčšina slovenských miest – dlhodobo trpí podvýživou rozpočtov. Z bežných príjmov od občanov a štátu sa veľké investície skutočne utiahnuť nedajú. Zobrať si úver je preto legitímny a často nevyhnutný ekonomický nástroj, nie hriech.
Avšak označiť masívne zadlženie mesta hneď za „tú najlepšiu vec“ je pritiahnuté za vlasy. Úver nie je žiadny úspech ani víťazstvo, ale tvrdá ekonomická realita. Skutočne najlepšou vecou pre Prešov by bolo, ak by mal dostatok vlastných či externých zdrojov, a úver by zostal len minimálnym, striktne regulovaným nástrojom na rozvoj. Robiť z núdze cnosť a oslavovať dlhy ako úspech je preto voči občanom, ktorí ich budú splácať, prinajmenšom nekorektné.
Dokázal primátor svoje tvrdenia dokázal hodnoverne zdôvodniť aspoň sčasti tak dobre, ako mu idú triky na kameru?
2. Primátor: Prečo? Lebo odkladať dôležité projekty na neskôr by nás stálo milióny eur navyše. Prešov nutne potreboval veľké investície – bezpečné mosty, cesty, chodníky, športoviská. Sú to veľké infraštruktúrne projekty, na ktoré si úver jednoducho vziať musíte. A úver dostane len zdravé mesto s dobrou ekonomikou.
Prešovčan: Prešov mal dlhé roky obrovský investičný a modernizačný dlh. Keď minulé vedenia mesta zanedbávali údržbu, napríklad mostov a lávok, v podstate sanovali svoje vtedajšie rozpočty a budúcnosť ich nezaujímala. Výsledkom boli havarijné stavy po roku 2022, ktoré bolo nutné riešiť drahými rekonštrukciami či zbúraním starých a postavením nových mostov. Je nepochybne správne, že súčasné vedenie tieto stavy začalo riešiť – koniec koncov, je to jeho zákonná povinnosť.
Rovnako platí, že kapitálové úvery sú pre mestá nevyhnutnosťou. Z bežných príjmov od občanov a štátu sa veľké investície skrátka utiahnuť nedajú. Ak sa investuje v správnom čase, do správnych projektov a v rozumnej miere, dlh rozvoju mesta pomáha. Vzhľadom na zanedbaný stav z minulosti je preto logické, že mesto muselo po úveroch siahnuť.
Lenže diabol je skrytý v miere, detailoch a prioritách. Výška úverov, ktoré mesto Prešov schválilo v rokoch 2023 až 2025 za primátora Františka Oľhu, sa totiž vyrovná objemu úverov za celé predchádzajúce obdobie 2011 až 2022! Hovoríme o sume 34 miliónov eur, pričom tieto konkrétne úvery zaťažia mesto splátkami s fixáciou a dobou splatnosti až do rokov 2034 až 2046.
Skutočne to bola tá najlepšia vec? Táto pesnička pána primátora má minimálne dva falošné tóny.
Prvý: Sú tými nutnými investíciami naozaj športoviská pre všetkých?
Primátor spomína, že úvery boli nutné aj na športoviská. Pri kapitálovej podpore športu v rokoch 2024 a 2025 však vidíme obrovskú disproporciu. Mesto minulo na šport 12,1 milióna eur, z čoho vyše 98 % išlo dvom firmám naviazaným na profesionálny futbal (FUTBAL TATRAN ARÉNA a FC TATRAN PREŠOV).
Aby sme však boli objektívni – táto obrovská suma je spôsobená tým, že mesto realizovalo finančne mimoriadne náročnú výstavbu nového futbalového štadióna. Zároveň platí, že mesto ani v minulých rokoch nedávalo do iných športov žiadne závratné kapitálové investície. Otázka však zostáva: Je v poriadku, že popri tomto jednom veľkom projekte zostalo pre všetky ostatné športy a mládež v celom Prešove len necelých 200-tisíc eur?
Naše „zdravé mesto“ navyše použilo v roku 2025 vyše 1 200 eur z investičného úveru ako kapitálový výdavok na projekt Hackathon – „Digitálny občan“ – aplikáciu Môj Prešov. Na jednej strane – je to bagateľ oproti miliónovým úverom a je fajn, ak mesto úver má a nevie ho efektívnejšie využiť, tak je lepšie peniaze využiť aj na takýto projekt, než platiť banke úroky za ich nevyužitie. Na druhej strane to jasne dokazuje, že úvery netečú len do bezpečných mostov, chodníkov a športovísk, ako sa nám snaží primátor vo videu naznačiť.
Navyše, táto aplikácia bola mestu dodávateľom odovzdaná ešte pred rokom, dňa 4. 9. 2025 a mala byť spustená k 1. 3. 2026. Dnes je koniec augusta 2026, stránka je stále len v testovacom režime a vyzerá… nuž, presvedčte sa sami na webe moj.presov.sk. A to na ňu mesto dostalo stotisícový grant z ministerstva informatizácie (MIRRI).
Nuž Prešovčania, držme prsty, aby ostatné projekty financované z úverov dopadli lepšie.
Druhý falošný tón: Rozprávka o „zdravom meste s dobrou ekonomikou“
Tvrdenie, že úver dostane len zdravé mesto s dobrou ekonomikou, patrí skôr do žánru rozprávky či ekonomickej sci-fi. Pravda je taká, že pokiaľ ako samospráva neprekročí zákonný limit 60 % zadlženia a splátky úverov (zjednodušene) neprekročia 25 % bežných príjmov, banka jej úver schváli – bez ohľadu na to, či hospodári ako vizionár, alebo ako finančný samovrah. Rozdiel je len v tom, že čím horší rating má, tým drahšie ten úver na úrokoch preplatí, alebo dostane iné, náročnejšie podmienky.
Podľa inštitútu INEKO má Prešov hodnotenie 4,2 zo 6, čo znamená stupeň „dobré“. No, pán primátor formálne neklamal. Mesto na tom fakt „dobre“ – asi ako trojkár v škole, ktorý sa teší, že preliezol do ďalšieho ročníka. Čo by sme si však pomysleli o rodičoch takéhoto žiaka s podpriemernými platmi, ktorí si vezmú polmiliónový úver na synovo štúdium na Oxforde?
Ak sa totiž pozrieme na rebríček finančného zdravia všetkých krajských miest, Prešov bol v rokoch 2012 až 2024 trikrát predposledný a desaťkrát úplne posledný. V rámci celého Slovenska patril medzi najhorších 3 až 6 % samospráv. Za rok 2025 budú výsledky až koncom októbra a zjem zhnitú jahodu, ak si mesto v ňom polepší.
V polovici augusta 2026 vydala spoločnosť CRIF hodnotenie i-Rating a Prešov ako jediné krajské mesto na Slovensku dosiahol nelichotivý stupeň C– a oficiálne spadol do pásma vysokého rizika! Kým všetky ostatné krajské mestá sú v pásme priemerného rizika C+, v Prešove sa hrá finančná liga s označením „vysoké riziko“. Horší je už len stupeň D, čo znamená priamu nútenú správu štátu. To je realita.
Robí si primátor svojím tvrdením, že Prešov je „zdravé mesto s dobrou ekonomikou“ žarty, myslí si, že Prešovčania – koňare žerú seno, alebo je za tým niečo ešte horšie?
3. Primátor: Ak by sme tieto investície iba odkladali a dookola o nich rozprávali, inflácia a rast stavebných cien by nám zožral milióny eur navyše. Najdrahší projekt je totiž ten, ktorý sa iba roky odkladá.
Prešovčan: Poďme na tretie tvrdenie primátora z videa. Primátor v ňom hovorí, že najdrahší projekt je ten, ktorý sa iba roky odkladá, lebo ceny stavebných prác rastú. Právo na názor primátorovi brať nemienim, ale myslím si, že najdrahší projekt v skutočnosti nie je ten, ktorý sa roky odkladá.
Najdrahší projekt je ten, ktorý je neefektívny, zbytočný, predražený, zle pripravený alebo mizerne zrealizovaný. A príkladov z nedávnej minulosti, napríklad z éry predchádzajúcej primátorky, máme v Prešove neúrekom.
Pán primátor má asi vešteckú guľu, ktorá mu prezradila, že stavebné ceny budú najbližšie roky už len závratne stúpať, úroky neklesnú a inflácia je druhé najväčšie zlo na svete, hneď po jeho protikandidátoch vo voľbách.
Ja takú guľu nemám. Vzal som si preto na pomoc záverečné správy mesta a dáta Štatistického úradu SR. Tie síce budúcnosť neveštia, ale realitu nepustia.
Primátor straší infláciou, no akosi zabudol povedať druhú stranu rovnice. V zdravej ekonomike totiž s infláciou rastú aj nominálne mzdy a s nimi rastú aj daňové príjmy mesta, ktoré potom slúžia ako dôležitý finančný vankúš. Rast daňových príjmov Prešova bol v uplynulých rokoch výrazne vyšší ako samotná inflácia.
Za obdobie 2010 až 2025 bola kumulovaná inflácia na Slovensku 62 %. Lenže výnosy mesta Prešov z dane z príjmov fyzických osôb vzrástli o 112 % – teda sú viac než dvojnásobné!
Mesto si navyše masívne pomohlo vlastnými poplatkami, ktoré vytiahlo z peňaženiek občanov. Zoberme si napríklad poplatky za odpady. Porovnajme si to priamo s rokom 2022, kedy končila predchádzajúca primátorka. Vtedy Prešovčania platili za odpad necelých 34 eur ročne. Dnes platia 59 eur. To je nárast o takmer 74 % za necelé tri roky! Pre porovnanie, celková inflácia za toto obdobie bola len okolo 22 %. Poplatok za odpad teda pod súčasným vedením rástol viac než trojnásobne rýchlejšie než samotná inflácia.
Súčasný primátor po nástupe do funkcie správne poukázal na to, že mesto v ére pred ním odpadové hospodárstvo dlhodobo a nezákonne dotovalo z iných kapitol rozpočtu, len aby pre občanov udržalo nízke ceny. Súčasné radikálne zvýšenie poplatkov bolo legislatívne nutné, aby sa tento stav upratal do legálnych koľají.
Lenže to má aj svoje logické a zásadné „B“. Ak súčasný primátor hneď po nástupe stopol nezákonné doplácanie miliónov eur z bežného rozpočtu na odpady, tieto milióny mestu ostali voľné v kase na iné výdavky a projekty!
4. Primátor: Pozrime sa napríklad na náš futbalový štadión. Keby sa bol postavil vtedy, keď sa o ňom iba veľa rozprávalo, bol by stál 16 miliónov eur. Dlhé roky sa iba kecalo a nič nerobilo. A výsledok? Stavebné materiály a práce extrémne zdraželi a štadión nás stál 25 miliónov eur.
Prešovčan: Poďme si tieto tvrdenia upratať chronologicky a vecne, pretože primátor tu kreatívne ohýba históriu a manipuluje s číslami.
Faktom je, že prvé reálne plány a maketa štadióna pre 12-tisíc ľudí sa objavili už v roku 2008, kedy Tatran postúpil do vtedajšej najvyššej súťaže – Corgoň ligy. Bol to reálny zámer, lenže celý projekt veľmi skoro stroskotal na nevysporiadaných pozemkoch a chýbajúcom financovaní. A namiesto toho, aby sa tieto majetkovoprávne vzťahy rýchlo vyriešili, na štadión sa ďalšie dlhé roky proste kašľalo.
Za začiatok príbehu dnešného štadióna s názvom Futbal Tatran Aréna sa dá považovať až rok 2016, kedy vznikla spoločná firma mesta a župy. A tam sa nezačalo žiadne „kecanie“, ale séria zásadných manažérskych zlyhaní. Hlavnú zodpovednosť za megalomanské plány nesie vtedajšie vedenie spoločnosti FTA na čele s konateľmi Artúrom Benesom a Milanom Mackom. Práve pod ich taktovkou vyhlásila FTA v novembri 2016 architektonickú súťaž, no manažment fatálne zlyhal v nastavení finančného stropu pre súťažiacich. Mesto si následne v porote (kde sedel aj samotný Benes) vybralo síce vizuálne peknú, ale technologicky mimoriadne drahú verziu so špeciálnym monolitickým betónom, luxusným obkladom a podzemnými garážami. Vtedajšie vedenie si vôbec nedalo námahu včas zistiť reálne finančné možnosti mesta pre zvolený variant. Zdá sa, že sa proste len slepo verilo, že na túto luxusnú verziu sa časom nájde nejaká „dojná krava“.
Dňa 29.1.2018, keď sa starý štadión v Prešove začal búrať, vtedajšia primátorka Turčanová vyhlásila, že odhadované náklady na výstavbu nového štadióna sú medzi 6 a 7 miliónmi eur
Následný kolotoč sa už nedá nazvať rozprávaním, ale skôr procesnou neschopnosťou. Prvé verejné obstarávanie z roku 2019 bolo pripravené s takými chybami a diskriminačnými kritériami, že na Úrad pre verejné obstarávanie (ÚVO) okamžite pristáli námietky od firiem. Vedenie mesta si v decembri 2019 uvedomilo, že je v slepej uličke a súťaž radšej samo narýchlo zrušilo. Vedelo totiž, že ak by konanie nezatvorili sami, ÚVO by celý zbabraný tender zrušil a mesto by navyše čelilo značnej pokute. Súbežne s týmto fiaskom si radnica konečne musela priznať, že pôvodný megalomanský projekt o. i. aj s podzemnými garážami pod ihriskom je finančne úplne nereálny. Celé plánovanie sa preto muselo vrátiť na úplný začiatok – projekt sa prácne prerábal, prekresľoval a okresával o drahé prvky. Až po ich vyškrtnutí sa v novom obstarávaní z roku 2020 konečne začalo operovať s tou primátorom spomínanou cenou na úrovni zhruba 16 miliónov eur.
Ale ani obdobie po tomto roku nebolo o ničnerobení alebo prázdnych rečiach. Realizácia projektu stála na prísnych zákonných procesoch a administratívnych prekážkach. Prebiehali zložité a zdĺhavé kontroly zo strany ÚVO, museli sa zákonne vybavovať vecné námietky uchádzačov a doťahovať komplikované zmluvy o spolufinancovaní medzi mestom, župou, SFZ a štátom (Fond na podporu športu). K tomu všetkému sa pridal aj vtedajší fenomén slovenskej stavebnej byrokracie – masové obštrukcie zo strany Marcela Slávika a jeho združenia, ktoré systematicky napádalo a brzdilo povoľovacie procesy po celej krajine. Ak by mesto tieto zákonné lehoty, konania a vyjadrenia obišlo, hrozila by strata dotácií alebo obrovské pokuty. Hovoriť v tomto prípade ako politik o „kecaní“ je urážkou elementárnych procesov verejnej správy.
Súčasné vedenie mesta má, samozrejme, plusový bod v tom, že stavbu reálne dotiahlo do úspešnej kolaudácie k európskemu šampionátu. Prezentovať však toto dokončenie ako osobný úspech súčasnej radnice by bolo nespravodlivé voči realite. Projekt po cele tie roky držal nad vodou celý aparát úradníkov.
Čo sa týka mestských poslancov, tí nesú obrovskú vinu za to, že kvôli túžbe mať futbal za každú cenu dlhé roky nekriticky schvaľovali megalomanské plány bez finančného krytia a ticho sa prizerali hazardu s búraním starého štadióna. Súčasný primátor tak na konci roka 2022 nastúpil do úradu v čase, kedy už bolo nové verejné obstarávanie (z augusta 2022) rozbehnuté, a finálna zmluva so zhotoviteľom (AVA-stav) sa podpisovala 31. mája 2023.
Kľúčovou úlohou primátora nebolo projekt vymyslieť či prebudiť k životu, ale primárne manažovať krízový stav. Musel čeliť mimoriadnej súhre okolností, ktoré nikto nevedel ovplyvniť – dozvukom covidu, vojne na Ukrajine, sankciám EÚ a s tým spojenému raketovému zdražovaniu energií a stavebných materiálov, najmä ocele a betónu.
Najväčší manažérsky hazard sa však odohral už koncom januára 2018. Vtedajšie vedenie mesta a manažment spoločnosti FTA vtedy poslali na starý štadión bager a dalo ho kompletne zrovnať so zemou bez toho, aby malo v rukách právoplatné stavebné povolenia, vysúťaženého zhotoviteľa či garantované financovanie. Týmto fatálnym krokom mesto spálilo mosty a stalo sa rukojemníkom vlastného projektu. Nasledujúcich päť rokov svietila v centre mesta len prázdna jama, zatiaľ čo Tatran musel hrať azyl v iných mestách a obciach. Keď potom v roku 2023 rástli ceny materiálov na historické maximá a hrozila medzinárodná blamáž v podobe straty hostiteľstva EURO U21, mesto už nemalo na výber. Buď by v Prešove ostalo rozostavané rumovisko a prepadli by schválené dotácie, alebo muselo pristúpiť na akékoľvek finančné podmienky na trhu.
Primátor vo videu zatajuje kľúčové informácie a vedome narába so skreslenými dátami. Prezentovať finálny účet ako „25 miliónov eur“, z jeho strany zámerne upravené číslo, slúži na prekrytie reality. V účtovných podkladoch FTA svieti celkový objem všetkých schválených dotácií na úrovni 27 408 951 eur, pričom samotná hodnota výstavby štadióna zhltla 26 228 713 eur, technika stála 92 492 eur a súbor predmetov tvoril ďalších 421 504 eur. Sumu nad rámec týchto dotácií muselo mesto vynaložiť na vyvolané investície a dodatočné náklady priamo súvisiace so štadiónom. Samotný konateľ spoločnosti Futbal Tatran Aréna Rastislav Mochnacký médiám priznal, že celková konečná suma za štadión sa vyšplhala na 29 miliónov eur!
Samospráva doteraz občanom nevysvetlila celkovú výšku a štruktúru nákladov, ktoré za štadión de facto z príjmov občanov zaplatila. Pri schvaľovaní financií v zastupiteľstve sa síce poslanci radi oháňali argumentom, že projekt musíme dofinancovať, aby mestu neprepadla dlhoročná 2,4-miliónová dotácia od SFZ, no radnica už mlčí o cene, ktorú za to Prešovčania reálne zaplatili. Namiesto pôvodne plánovaných 7,1 milióna eur totiž mesto muselo do tohto projektu z vlastných a úverových zdrojov vraziť viac ako dvojnásobok – podľa prepočtov rovných 14,6 milióna eur. Zvyšok do celkového účtu vykryli externé zdroje: Prešovský samosprávny kraj prispel na kapitálové výdavky stavby sumou 7,14 milióna eur, Fond na podporu športu dodal 4,8 milióna eur a SFZ prispel spomínanou 2,4-miliónovou dotáciou.
Dve otázky na záver: Ak sa kvôli manažérskym chybám z minulosti a mimoriadnej súhre vonkajších okolností projekt takto drasticky predražil, bolo správne zachraňovať 2,4-miliónovú dotáciu za cenu toho, že pred občanmi zatajíme skutočný 29-miliónový účet a mestskú kasu zaťažíme historickým úverovým rekordom, ktorý bude rozpočet Prešova dusiť na dlhé roky? A kto tu teda vlastne „kecá“?
5. Primátor: Aby sa už chyba s futbalovým štadiónom neopakovala, začali sme sa v meste správať ako dobrí hospodári.
Prešovčan: Primátor vo videu sebavedomo tvrdí, že kvôli tomu, aby sa minulé chyby s futbalovým štadiónom neopakovali, začalo sa mesto pod jeho vedením konečne správať ako „dobrý hospodár“. Nad týmto vyhlásením sa dá naozaj len pousmiať, keďže ide o čistý predvolebný marketing. Povinnosť hospodáriť s majetkom v prospech rozvoja mesta a jeho občanov totiž primátorovi a vedeniu mesta nevyplýva z aktuálnych ekonomických kríz či osvietenia na radnici, ale priamo zo zákona o obecnom zriadení (§ 8 ods. 3) a zákona o majetku obcí (§ 7 ods. 1). Ide o elementárnu zákonnú povinnosť, nie o nejakú nadštandardnú zásluhu, za ktorú by sme mali súčasnému primátorovi tlieskať.
Navyše, pri pohľade na tvrdú realitu z nedávneho obdobia má toto proklamované „dobré hospodárenie“ súčasného vedenia poriadne trhliny:
- Zákazky pre vlastné združenie: Na prelome rokov prebehli dve podozrivé predvianočné objednávky z decembra 2025 v celkovej hodnote 30-tisíc eur. Tieto financie odišli z úradu hlavného architekta (ktorý je priamo podriadený primátorovi) pre jedno košické občianske združenie. Háčik je v tom, že v predstavenstve tohto združenia figuruje samotný uvedený prešovský úradník, ktorý zároveň pôsobil v prípravnom výbore na založenie novej politickej strany. Oprávnene sa preto môžeme pýtať, či mesto týmto spôsobom skryto nepodporovalo vznik novej politickej strany.
- Predražovanie stavieb: Vážne otázniky vyvoláva aj podivný nárast ceny o približne 300-tisíc eur pri rekonštrukcii Materskej školy na Hviezdoslavovej ulici. Žeby ďalší dôkaz „dobrého hospodárenia“ v praxi?
- Dozvuky procesných chýb z minulosti: Že problémom Prešova nebolo primátorom spomínané hmlisté „kecanie“, ale čistá procesná neschopnosť, dokazuje aj rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie (ÚVO) č. 10417-6000/2025/6 zo dňa 26. marca 2026. Úrad v ňom konštatoval štyri vážne porušenia zákona vrátane nezákonného vylúčenia uchádzača pri verejnej súťaži na revitalizáciu Námestia mládeže a Duchnovičovho námestia. Toto obstarávanie bolo síce vyhlásené ešte v máji 2021 za éry predchádzajúcej primátorky a súčasné vedenie zaň nenesie zodpovednosť, no jasne to ilustruje podstatu veci. Skutočným rizikom prešovských projektov nie sú prázdne reči, ale zbabrané tendre, ktorých finančné a právne následky (v podobe možných pokút či vracania dotácií) mesto dobiehajú až dnes.
Ak primátor tvrdí, že stavba štadióna sa v minulosti predražila kvôli politickému „kecaniu“, realita ukazuje, že presnejším pomenovaním sú procesné chyby, ignorovanie finančných stropov a neschopnosť manažovať zákonné obstarávania, zabezpečiť stavebné povolenia včas či efektívne riadiť a kontrolovať samotné projekty.
Mesto sa z týchto chýb poučilo zjavne len tak, že bezprecedentne zaťažilo kasu historickými úverovými rekordmi, aby mohlo stavať rýchlo a „bez kecania“. Zostáva len veriť, že o pár rokov ÚVO pri kontrole súčasných rozbehnutých projektov, realizovaných pod taktovkou dnešného „dobrého hospodára“, neskonštatuje rovnako závažné prešľapy, na aké dnes doplácajú prešovskí daňoví poplatníci.
6. Primátor: Predstavte si napríklad projekt za 10 miliónov eur. Ak by sme takýto projekt odložili o 4 roky, jeho cena by narástla vďaka rastu stavebných cien o 3 milióny eur. Ale ak si zoberieme úver a postavíme ho hneď, úroky za 4 roky sú iba 1 milión eur. Výsledok je, mestu ušetríme 2 milióny eur.
Prešovčan: K primátorovi by na kurzy rétoriky či predvolebného marketingu mohol chodiť snáď aj samotný barón Prášil. Vytiahol modelový príklad, ktorým obhajuje masívne zadlžovanie mesta.
Možno môj predchádzajúci príklad s trojkárom v škole sčasti kríval na jednu nohu. Tento primátorov ekonomický rébus však kríva na obe. Na prvý pohľad možno vyzerá pekne na flipčarte, no v realite mu chýbajú dôležité detaily:
- Nekonečný rast cien je mýtus: Aby sa projekt za 10 miliónov eur kvôli inflácii po 4 rokoch predražil o celých 30 % (teda o 3 milióny €), rozhodujúcu časť nákladov by musela tvoriť ľudská práca, čo je pri mestských infraštruktúrnych projektoch v Prešove takmer nereálne. Podľa indexov Štatistického úradu SR stavebné náklady po pandemických šokoch prešli korekciou a klesli. Primátorov model však naivne predpokladá, že raketové zdražovanie stavebných materiálov bude trvať večne.
- Kúzlo s 20-ročnou splatnosťou: Primátor vo svojom zjednodušenom svete hovorí o úvere a úrokoch len na „4 roky“. Z jeho príkladu mimochodom vyplýva ročná úroková sadzba 4,75 % p. a. V skutočnosti však mesto v rokoch 2023 až 2025 vzalo úvery s reálnymi sadzbami od 2,5 % do 3,07 % p. a. Primátor tak paradoxne použil vyšší úrok, než mesto reálne platí, no zatajil to hlavné: Prešov tie úvery nevzal na 4 roky, ale so splatnosťou na 8 až 20 rokov. Hoci dlhodobá inflácia reálnu hodnotu budúcich splátok v čase znižuje, hlavným rizikom tohto kroku nie je samotné matematické preplatenie úveru. Skutočným problémom je fixné zviazanie mestského rozpočtu na dve dekády dopredu. Táto dlhodobá strata finančnej flexibility a likvidity môže budúcim zastupiteľstvám dramaticky zúžiť priestor na krytie nečakaných kríz alebo spolufinancovanie nových investícií.
- Zamlčaná prevádzková sekera: Primátor akosi zabudol započítať nové, každoročné prevádzkové náklady na správu a údržbu takto nadobudnutého majetku. Kým pri cestách či mostoch sú tieto náklady spočiatku minimálne, pri objektoch typu Futbal Tatran Aréna hovoríme o približne milióne eur ročne na samotný chod a energie. Táto suma akúkoľvek papierovú „úsporu“ z rýchlej výstavby okamžite vymaže a zlikviduje.
Ešte raz a na rovinu. Ak je nejaký projekt zle pripravený, predražený alebo pre mesto zbytočný, nepomôže mu ani to, ak by banka dala mestu úver s nulovým úrokom. Realizácia takéhoto projektu je potom výhodná akurát pre tých, ktorí sa podieľajú na samotnom kšefte. Pre mesto a jeho občanov nepredstavuje žiadne terno, ale len poriadne ťažkú finančnú guľu na nohe.
7. Primátor: A práve preto, že sme sa nebáli konať, máme dnes v Prešove hmatateľné výsledky. Nový futbalový štadión, zachránené mosty, kde zo šiestich v kritickom stave dnes máme nulu, nárast hodnoty majetku mesta za 4 roky o 46 miliónov euro (sic!) a zadlženie porovnateľné s rokom 2022.
Prešovčan: Je nepochybne dojemné sledovať, koľko odvahy sa podľa tohto vyhlásenia koncentruje na prešovskej radnici. Lenže ako hovoria bratia Česi, je tu jedna zásadná „chyba lávky“. Zdá sa, že súčasný primátor len rýchlo chytil starú známu chorobu svojich predchodcov – syndróm politického egocentrizmu, ktorého hlavným príznakom je privlastňovanie si cudzích zásluh a presvedčenie, že prešovský volič zje všetko, čo sa mu naservíruje.
Poďme si tie hmatateľné úspechy rozmeniť na drobné:
Príbeh o mostoch: Ako sa dopracovať k „nule“?
Primátor straší „kritickým stavom“ mostov. Slovenská technická a stavebná legislatíva (konkrétne technické podmienky TP 14/2013, resp. TP 077) však takýto pojem vôbec nepoznajú. Mosty sa oficiálne kategorizujú na stupnice od I (bezchybný), cez V (zlý), VI (veľmi zlý) až po VII (havarijný).
A ak sa pozrieme na tú primátorovu slávnu „nulu“, zistíme, že vznikla len obyčajným zametaním faktov pod koberec:
- Zásluhy z minulosti: Za éry predchádzajúcej primátorky Andrey Turčanovej sa kompletne dokončili a vecne pripravili tri strategické objekty – lávka na Mukačevskej (havarijný stav VII), lávka pri Prešovskej univerzite (stav VII) a veľký most na Škultétyho ulici (stav V – VII, rekonštrukcia za cca 2 milióny €). Tento most bol síce slávnostne otvorený už za éry Františka Oľhu, no zmluvne a projektovo ho kompletne vyriešilo minulé vedenie. Súčasné vedenie tak len prestrihlo pásku na rozbehnutom vlaku.
- Za súčasnej éry primátora Oľhu prebehli tri mestské akcie: most na Šebastovskej (stav VI), malá lávka na Suvorovovej (stav VII) a demolácia dvoch lávok na ulici Lesík delostrelcov (stav VII). Práve pri obnove strategického mosta na Lesíku delostrelcov však vidíme ukážkový marketingový bluf. Drvivá väčšina finančných a manažérskych zásluh totiž patrí Prešovskému samosprávnemu kraju (PSK), ktorý stavbu kompletne financoval a zastrešil sumou takmer 4 milióny eur. Mesto Prešov prispelo len sumou 120-tisíc eur za búranie starých lávok, koordinovalo MHD a dodalo úradné povolenia. Prezentovať toto dielo ako úspech mesta je čistým politickým parazitizmom.
- Kde je tá nula? V štádiu reálnej rozpracovanosti je dnes most Jána Pavla II. (stav VI až VII, s odhadovaným časom dokončenia v novembri 2026) a v stave papierových príprav sú ďalšie tri havarijné objekty – mosty Pod Hrádkom, Bajkalská a Požiarnická. Tá primátorom deklarovaná „nula“ teda existuje len v jeho propagačnom videu. Alebo má okrem kúzelnej gule aj časostroj, no zabudol sa ním preniesť z budúcnosti do súčasnosti do súčasnosti.
Kúzla s majetkom a realita v peňaženkách
Primátor sa vo videu s nadšením chváli tým, že majetok mesta vzrástol za štyri roky o 46 miliónov eur. Pán primátor tu zrejme referuje o neobežnom majetku, ktorý podľa účtovných uzávierok zaznamenal nárast o 46,7 milióna eur. Pre úplnosť treba dodať, že celkový majetok mesta v rokoch 2021 až 2025 vzrástol o niečo menej, o cca 43,6 milióna eur. Prešovčania sa však oprávnene môžu pýtať: aký reálny úžitok z tohto papierového nárastu vlastne máme?
Radnica tu totiž oslavuje účtovný rast majetku, no predať ho na výplaty či okamžitú opravu výtlkov nemôže. Realita v Prešove je navyše taká, že kým hodnota budov na papieri stúpala, mesto v rokoch 2022 až 2025 trikrát za sebou drasticky zvýšilo dane a poplatky. Daň z nehnuteľností stúpla v roku 2023 o cca 50 % a v roku 2025 o ďalších 15 %, čo predstavuje kumulatívny nárast o 72,7 %. K tomu v roku 2024 pribudol nový poplatok za rozvoj vo výške 25 €/m² pri stavbách na bývanie.
Vyššiu kvalitu v údržbe ciest, čistote parkov či správe verejného priestranstva som však nepostrehol. Úžitok pre občana z tohto špecifického rastu majetku je tak podobný tomu, ako keby radnica postavila súsošie troch posledných primátorov zo zlata a diamantov za miliardu eur – účtovná hodnota majetku mesta by síce prudko vystrelila nahor, no kvalitu života na sídliskách by to nijako nezvýšilo.
Na druhej strane je pre objektivitu nutné zobraziť obe strany rovnice a priznať reálne čísla. V rokoch 2021 až 2025 sa síce zvýšil celkový majetok mesta o spomínaných 43,6 milióna eur (nárast o cca 789 € na obyvateľa), ale ruka v ruke s tým stúpol aj celkový dlh mesta o 4,1 milióna eur (cca 78 € na obyvateľa) a bankové úvery o 10,9 milióna eur (cca 150 € na obyvateľa).
Majetok na obyvateľa tak opticky vzrástol o 712 € viac ako dlh. Tento úspech síce sčasti deformuje realita, že Prešov v tomto období stratil približne 7 % obyvateľstva, no aj po prepočítaní na pôvodný počet obyvateľov zostáva čistý rozdiel medzi majetkom a dlhom na úrovni 449 € na jedného občana. To je nepochybne pozitívny a dobrý ekonomický ukazovateľ. Otázkou však zostáva, o aký konkrétny majetok ide a či z jeho nárastu majú bežní ľudia v meste skutočný a každodenný prospech.
A či je súčasné zadlženie naozaj porovnateľné s rokom 2022, ako tvrdí primátor? Celkový dlh mesta do roku 2025 vzrástol o 4 milióny eur (nárast o 12,7 %). Čistý bankový úver na jedného obyvateľa však vzrástol o šokujúcich 50 % (z 254 € na 382 €).
Zákonný parameter pomeru dlhu k bežným príjmom mesta síce opticky klesol o 5,5 %, no tento pokles bol dosiahnutý umelo. Tým, že mesto trikrát drasticky zvýšilo dane a poplatky, vytiahlo milióny eur priamo z peňaženiek občanov. Tým sa nafúkli bežné príjmy mesta, a percento dlhu k nim logicky kleslo.
Pointa na záver: Jarková ulica
Hoci sa investície a miliónové úvery mesta nedajú vecne porovnávať s drobnými komunálnymi úkonmi, v nedávnej histórii Prešova nájdeme jeden symbolický moment, ktorý dokonale ilustruje prístup radnice k občanom. Na jar 2025 mesto v tichosti, bez fanfár a tlačových správ, odstránilo šesť reklamných transparentov z Jarkovej ulice. Tie tam v novembri 2021 slávnostne zavesila bývalá primátorka po tom, čo prešovská administratíva hľadaním vhodného sloganu strávila neuveriteľných 7 rokov.
Pútače s hrdosťou hlásali, že Prešov je podkutý (v tomto poradí) Históriou, Ľuďmi, Umením, Prírodou, (a) Kultúrou, Športom (i…). Pozorné oči rýchlo odhalili, že z prvých písmen týchto hesiel sa dá vyskladať veľavravný odkaz pre občana: „HLUPAK SI“. Tento politický gýč tak nechtiac, ale úplne zreteľne preukázal, za čo vtedajšie vedenie mesta považovalo svojich vlastných občanov.
Zvesenie tohto vizuálneho smogu bolo zo strany súčasného primátora racionálnym a správnym krokom. Ukázal ním kus odvahy a dal tichú stopku prázdnemu marketingu minulosti. O to väčšou škodou je, že František Oľha svojím najnovším videom naskakuje na presne rovnakú vlnu podceňovania verejnosti. Rozumné úvery, opravené mosty a rozvojové projekty totiž nepotrebujú lacné marketingové blufy, zamlčovanie skutočných 29-miliónových účtov ani úradnícke rozprávky o „kecaní“. Prešovský občan skrátka nie je hlupák a namiesto kreatívne ohýbanej histórie si zaslúži počuť čistú, reálnu a nezaujatú pravdu.
Možno to však ani veľmi neprekvapuje pri pohľade na širší politický kontext. František Oľha je totiž podpredsedom strany Demokrati, ktorej predseda Jaroslav Naď sa do histórie zapísal tým, že protestujúcich občanov pred bránami Prezidentského paláca v roku 2021 verejne označil za „opice, bitkárov, extrémistov a psychopatov“.
Zdá sa, že či už ide o historický odkaz Turčanovej „HLUPAK SI“, Naďove „opice“, alebo aktuálne Oľhovo video, v ktorom dôležité zákony a zložité procesné kontroly ÚVO zjednodušuje na úroveň obyčajného „kecania“, línia dešpektu zostáva rovnaká.
Realita takmer 37 rokov po „revolúcii“ v roku 1989 ukazuje, že Prešovčania majú pri voľbách dlhodobú smolu. Mesto sa opakovane ocitalo v politickom závese. V 90. rokoch si volilo primátora Juraja Kopčáka z KDH v čase, keď v Bratislave vládlo tvrdou rukou HZDS Vladimíra Mečiara, čo Prešov finančne odsunulo na vedľajšiu koľaj. Nasledovala éra Milana Benča z ľavicového tábora, keď pre zmenu vládla pravicová vláda. Potom mesto stavilo na éru marketingového populizmu Pavla Hagyariho, po ktorom v meste namiesto strategickej infraštruktúry zostalo len drahé osobné PR a nerealizovateľné vzdušné zámky na papieri. A lepšie to nebolo ani po roku 2014, keď do kresla zasadla Andrea Turčanová z KDH – počas jej prvého mandátu v Bratislave neochvejne vládli kabinety Roberta Fica (Smer, SNS, Most-Híd), čo pravicový Prešov opäť odrezalo od vládnych zdrojov. Korunou všetkého bol rok 2020, keď novú Matovičovu vládu a prešovskú primátorku síce spájala politická blízkosť, no Prešovu to v hlavnom meste neprinieslo absolútne žiadne výhody.
Prešovský volič tak po desaťročiach stagnácie a politického míňania sa s Bratislavou v roku 2022 stavil na emócie a vybral si zmenu, ktorá sľubovala ekonomický rozkvet a úľavy pre peňaženky občanov.
Rozumné úvery, opravené mosty a rozvojové projekty však nepotrebujú lacné marketingové blufy ani zatajovanie skutočných 29-miliónových účtov. Prešovčania možno nevedia voliť v prospech svojho mesta, možno majú smolu, ale určite nie sú en bloc hlupáci. A namiesto kreatívne ohýbanej histórie si zaslúžia počuť čistú, reálnu a nezaujatú pravdu o tom, akú vysokú cenu za toto dobiehanie minulosti dnes z vlastných peňaženiek na daniach a poplatkoch platia.
8. Primátor: Aké ďalšie projekty by ste si v Prešove predstavovali vy?
Prešovčan: Nuž, ďakujem za otázku, pán primátor. Vzhľadom na realitu uplynulých rokov by som si v Prešove predstavoval napríklad taký projekt, ktorého výstupom by bolo, že vedenie mesta prestane zavádzať, zamlčovať finálne účty a ohýbať históriu. Projekt, ktorý by zaručil, že radnica bude pri obstarávaniach a aj vo všetkých ostatných svojich činnostiach striktne dodržiavať zákony tejto republiky a že občania sa konečne naučia rozlišovať lacný predvolebný marketing od reality.
Dúfam, že týmto textom som k takému rozumnému projektu aspoň v malej miere prispel. A čo je najlepšie – úplne zadarmo. Ušetril som tým vzácne zdroje mesta, ktoré by na podobný projekt pravdepodobne vzalo ďalší úver.
Alebo by mesto mohlo – bez zbytočného kecania – postaviť na námestí súsošie troch posledných predstaviteľov radnice: Františka Oľhu, Pavla Hagyariho a Andrey Turčanovej. Pre začiatok by úplne stačilo aj lacné vyhotovenie zo sololitu, nech mestskú kasu nezaťažíme ďalším úverovým rekordom.
Hlavne nech toto dielo stojí na námestí ešte pred októbrovými komunálnymi voľbami, aby ľuďom pred volebnými urnami názorne pripomenulo, kto presne za súčasný stav, preplácanie infraštruktúry a dlhy v meste v značnej miere môže.
A ak by náhodou strana Demokrati, v ktorej súčasný primátor pôsobí ako podpredseda, vyhrala parlamentné voľby v roku 2027 a zrušila by samosprávam zákonom stanovené stropy na zadlženie, Prešov by mohol vyraziť do plného útoku. Vzali by sme úver hoc aj za miliardu eur a toto sololitové súsošie v nadživotnej veľkosti by sme nahradili monumentom z čistého zlata, platiny a diamantov.
Prešovu a Prešovčanom by tým predsa podľa primátorovej logiky nesmierne stúpol majetok a bolo by to pre nich obrovským prínosom. Vari by to nebolo to najlepšie? Hlavné je predsa nekecať, brať úvery, odvážne mesto zadlžovať a rýchlo stavať.
Alebo žeby nie?
Poznáte betónový recept na úspech vo voľbách? Štipka pravdy, lopata klamstva, vedro zamlčaných faktov a fúrik zavádzania. Všetko dobre premiešať a donekonečna opakovať. Bude to fungovať súčasnému primátorovi?
