Upozornenie: Tento článok je nevhodný pre citlivé povahy, deti do 12 rokov, ľudí, ktorí nemajú zmysel pre humor a takých, ktorí berú veci príliš vážne. V záujme vyhnutia sa riziku poškodenia vlastného, prípadne i cudzieho zdravia, uvedeným skupinám ľudí odporúčam nájsť si na čítanie niečo iné, menej nebezpečné.
Roky rokúce si voliči na Slovensku raz za štyri/päť rokov vyberajú z ponuky kandidátov jedného, kto im bude ďalšie obdobie spravovať veci verejné, či reprezentovať štát. Je to v čase, keď sa z predvolebných mítingov, plagátov a iných reklám dozvedajú, že sú tými najmúdrejšími, najšikovnejšími, najlepšími, najdokonalejšími. A predovšetkým najdôležitejším cieľom všetkých snažení kandidátov o stoličku či kreslo poslanca, starostu, primátora, župana či prezidenta, ich krvi a potu (v niektorých prípadoch aj iných telesných tekutín), ktoré sú v nasledujúcich štyroch-piatich rokoch ochotní zo seba vyžmýkať, či darovať – z čistej lásky k svojim spoluobčanom, spoluobčiankam a nezištného záujmu o verejné dobro a blaho.
Čim to je, že najmúdrejší, najšikovnejší, najlepší a najdokonalejší volič opakovane, roky rokúce na najzodpovednejšie miesta do úradov a do poslaneckých lavíc volí najčastejšie – buď (polo/priemerne/prenáramne) inteligentných zlodejov alebo hlúpe, takmer ničoho neschopné stvorenia? Rôznych potrimiskárov, lapikurkárov majúcich za cieľ najmä naplniť peňaženky, účty, kešienky, vrecká i vrecia, kamióny a železničné vagóny svoje, svojich priateľov i “priateľov”, všelijakých šedých chlebodarcov, partajníkov, a niektorí – v neposlednom rade – svoju rodinu a Rodinu? V lepšom prípade – dvíhať ruku podľa zadania a tárať nezmysly?
Nepochybne niečo pravdy bude na tom, že politici sú len obrazom spoločnosti a kým sa k lepšiemu nezmeníme sami – nemusia všetci, stačí, aspoň na začiatok malá, no potrebná časť spoločnosti – ťažko očakávať, že ponuka politikov na volebnom trhovisku a výsledok “nákupu” na ňom bude lepší.
(Keďže toto má byť fejtón), nemôže to byť najmä preto, že chudák volič v tejto ťažkej a zodpovednej chvíli má k dispozícii iba jeden hlas?
Veď uznajte, toľko skvelých kandidátov, obetavých ľudí, odvážnych amazoniek a rozhodných “mužov činu”, úspešných manažérov či podnikateľov, ktorí dokázali finančne zaistiť nielen seba ale i potomkov do minimálne tretieho pokolenia a teraz to isté chcú dosiahnuť pre celú obec, mesto; ochotných svojou dlhoročnou poctivou prácou ťažko zarobené desať i státisíce minúť nezištne v kampani len preto, aby občania spoznali, kto je ten pravý, viac či menej renomovaných právnikov celý život bojujúcich za pravdu a spravodlivosť a nezištne pomáhajúcich chudobným a bezbranným… Aspoň takýto obraz vyplýva z billboardov, webov a predvolebných vyhlásení nejedného kandidáta s titulom JUDr. A niektorí z nich sú napriek proklamovanej vlastnej obrovskej úspešnosti a bohatstvu dokonca tak dobrí, že ich nelacnú kampaň im z väčšej časti zaplatia ich verní, bohatší kamaráti. Iným sa na ich honosné vily a iné majetky zrejme dobrovoľne vyzbierali tisícky drobných ľudí, ktorým pomohli. Dali im kvapku zo svojich chudobných dávok a dôchodkov, “kvapka ku kvapke” – a hľa, aký zázrak! Je však nutné dodať, že okrem JUDrovaných sa nám prihovárajú aj mnohé ďalšie, podobne úžasné, skvelé, skrátka “wow!” kreatúry. Pardón(!), persóny.
A z nich zrazu, zjavne len zhodou náhod, možno len ďalším zázrakom, z ničoho nič, s presnosťou socialistických hodiniek – idúcich niekedy skôr, niekedy neskôr, ale nikdy nie presne – sa po zvolení ukáže, že sú to len hlúpe, nezodpovedné či nemorálne indivíduá hľadiace najmä na svoj osobný prospech a prospech vlastníkov peňaženiek, účtov, kešienok, vreciek, vrecák… v držbe o pár odstavcov vyššie vymenovaných.
Navrhujem preto, aby
I. Každý volič mal nielen jeden jediný hlas pre kandidáta na starostu, primátora, župana, (či prezidenta v budúcich voľbách) ale toľko, koľko je kandidátov túto funkciu.
A za túto vymoženosť
II. Dobrovoľne odovzdal po jednom hlase každému kandidátovi.
Komu by sa moje návrhy nepozdávali, dostal by 10 dňovú samokaranténu, bez práce i odmeny za ňu, či štandardnú 1 650 eurovú pokutu. A ak by mu ani to k náprave nepomohlo, stratí nárok na zdravotnú starostlivosť, prípadne aj dôchodok – to druhé len v prípade, že by sa opovážil dožiť sa dôchodkového veku. A drzým, nevďačným, zahundraným dôchodcom, ktorí už dôchodok poberajú, by sa tento, za ich frflanie, na 4 roky skrátil na štvrtinu. Toto ich zaručene privedie k múdrosti.
Priznávam, čo sa týka dobrovoľnosti a trestov, dovolil som sa inšpirovať Igorom I. Najväčším… Pred pár dňami sme si, napodiv bez akejkoľvek slávy, ohňostrojov či vatier, pripomenuli 2. výročie jeho genitálneho nápadu plošného vytierania slizníc. Pardón, geniálneho nápadu plošného testovania.
Pevne verím, že predpredchádzajúci odstavec nečíta Igor I. Najväčší… ani nik z jeho nohsledov. Bol by som nerád, aby si spomenuli na túto “atómofku” a dotiahli ju teraz, či v čase, ktorý im ešte na bačovanie-matovičovanie zostáva, do “perfektnej dokonalosti”.
Vravíte, že v prípade povinného odovzdania po jednom hlase každému kandidátovi by to už neboli slobodné, demokratické voľby, ale fraška? Nuž, niečo na tom isto bude. Nie som si však istý, či vzdialenosť medzi súčasným systémom a fraškou je nejak významná. Pripomeňme si slová Jaroslava Penta-u Haščáka: „Volič je úplne hovno. Nevie nič. Fakt nevie nič. O ničom nevie nič…“
Možno sa však len predvádzal. Celkom určite sa však tento, v niektorých oblastiach ako napríklad zhrabovanie peňazí nepochybne veľký odborník, v istých detailoch, konkrétne – “o ničom” a “nič”, trocha sekol.
Ale v globále, nie som si istý, či je veľa výrokov, ktoré by boli k pravde o súčasnom volebnom systéme bližšie. A aj keď nemám jeho znalosti a skúsenosti (a predovšetkým charakter) potrebné v tejto “zhrabovacej vede”, voliča by som až tak úplne nepodceňoval.
Súdiac zo stavu mnohých obcí, miest a štátu to možno tak nevyzerá, avšak často nie je vinou voličov, že k válovu zvolili takých, akých zvolili.
Veď vyberte si v obchode, ktorý má na trhu monopol, aby som niečomu nerobil reklamu, dajme tomu na zeleninu s názvom ZZZ. A v ponuke sú iba chrobačné a zhnité kusy. A skúste z nej uvariť zdravú a chutnú polievku…
Ako má volič vybrať dobrého správcu veci verejných, ak má v ponuke iba 1. dlhoročného zlodeja, 2. arogantného podvodníka, 3. nehanebného klamára či 4. “sľubotechnu”? A nezriedka, poniektorí kandidáti na volebnom menu majú nielen jednu, ale dve, tri, ba i všetky štyri z vyššie vymenovaných štyroch “zručností”. A zopár ďalších, podobných, ako bonus zadarmo.
V rámci objektivity je však potrebné uznať, že okrem týchto štyroch druhov kandidátov im demokratický komparz niekedy vytvárajú aj, napríklad bezdomovec či rôzni srandisti a exhibicionisti bez akýchkoľvek znalostí a skúseností z riadenia, správy vecí verejných a mnohých iných potrebných vedomostí a zručností. Bolo by zaujímavé vedieť, či si títo dávajú ošetrovať svoje zuby alebo opravovať auto podobným odborníkom v príslušných oblastiach ako sú sami vo veci správy vecí verejných.
Na druhej strane, uznajme, toľko krásnych, múdrych, silných a skvelých kandidátov, navyše kandidátov, ktorí všetky tieto vlastnosti v sebe sami (a nikto iný) dokázali objaviť! A volič môže dať hlas iba jednému z nich. No nie je škoda takýchto premrhaných talentov v slovenských maličkých, no našich obciach, mestách, či našej republičke? Nebolo by krásne, milé, ľudské a predovšetkým spravodlivé, aby každý kandidát, ktorý naberie odvahu dať sa zvoliť, bol aj zvolený? Toľké odhodlanie a odvaha, hoc aj poniektorých štvrťinteligentov medzi nimi, si hádam tiež zaslúži uznanie a nejaké ocenenie!
O ušetrené predvolebné milióny by ani tak nešlo. Veď vďaka v podstate zákonitému výsledku súčasného systému sa počas ich volebného obdobia premrhá – pardón(!), “preinvestuje”, resp. presunie správnym smerom XXL-násobne viac.
Ak už majú títo kandidáti toľko guráže, že voličom bez mihnutia brvou dokážu nasľubovať nielen modré z neba ale i ružové z čiernej diery, isto by ju, spolu so svojimi skvelými vlastnosťami, vedeli zužitkovať v spoločnosti podobných, s ktorými by sa museli o moc štyri–päť rokov deliť.
Veď podobne, ako najlepší policajti sa niekedy stávajú z tých najväčších grázlov, aj v tomto prípade by najlepší kontrolóri vládnutia a nekradnutia iných boli tí druhí, čo by si radi nakradli/presunuli/investovali tiež. A keďže sme našťastie iba taký piadištátik, na uspokojenie chúťok všetkých zúčastnených v ňom niet dosť peňazí.
Aby sa však nestalo, že zrazu sa do volieb prihlásia všetci, mal by byť v týchto “spravodlivých voľbách” implementovaný aj systém primeraných bŕzd a protiváh. A nejaký rozhodne funkčnejší, ako ten súčasný v rozdelení moci.
Navrhujem napríklad takýto:
III. Každému Kandidátovi a vďaka bodom I a II aj Zvolenému, ktorý príslušné celé volebné obdobie medzi ostatnými Kandidátmi/Zvolenými nevydrží, prepadne majetok v prospech štátu. Majetok jeho, ktorý má v súčasnosti i všetok prevedený od neho v posledných desiatich rokoch. Jednoduché, efektívne. Myslím, že dostatočne odradí od kandidovania slabochov, exhibicionistov, špekulantov a takých, ktorým sa súčasný majetok máli a chceli by beztrestne nakradnúť ešte viac.
Ešte tak vymyslieť niečo na bezdomovcov a iné kandidovania chtivé osoby, ktoré okrem holého … a chute kandidovať nemajú nič viac.
A v prípade, že by sa prijal ďalší môj návrh:
IV. Aby volebné obdobie nebolo štvorročné, ale len štvormesačné,
veľmi rýchlo by sa z tohto cirkusu porúčali tí s nedostatočnou energiou, schopnosťou spolupracovať, chýbajúcimi komunikačnými, vyjednávacími, či inými potrebnými zručnosťami.
V najbližšom období by už nekandidovali a občan by sa nemusel štyri-päť rokov bezmocne prizerať, ako jedna a tá istá tvár deň za dňom, v kuse robí koninu za koninou. A časom by sa namiesto takýchto vychcancov začali hlásiť aj serióznejší a zodpovednejší kandidáti.
Okrem toho, ak by mali kandidáti istotu zvolenia, ani by nemuseli zbytočne tárať, klamať a sľubovať nemožné. A ešte by sa aj ušetrilo! Ku dňu predchádzajúcemu dňu spojených volieb, na Slovensku minuli takmer 10 a pol milióna. Tvrdých, vlastne, súdiac podľa výmenného kurzu, už len takých polotvrdých európskych euríčok. Ale v každom prípade, nejedná sa o žiadne špinavé, či bezcenné slovenské koruny, nebodaj hrivny. A navyše, ide o 10 a pol milióna iba z tých čistých, priznaných a transparentných výdavkov. Koľko ďalších eur minuli, ktoré až také čisté neboli, radšej ani nechcime vedieť. Podľa Transparency International Slovensko, na Slovensku je len jedna z cca piatich kampaní transparentná (23 zo 101 hodnotených).
Viem, môj nápad by nebol stopercentne účinný, mnohí z kandidátov by tárali, klamali a sľubovali i naďalej, keďže okrem týchto činností, nie iné poriadne nevedia. Ale určite by sa počet čestných a na dobrých vecí spôsobilých kandidátov medzi nimi časom zvýšil.
Koniec-koncov, ani plošné testovanie nebolo ktovieako účinné a aha, aký úspech to, podľa najšikovnejšieho a najmúdrejšieho, ministra na všetko a odborníka na nič, bol!
O počtoch zbytočne nakazených a zomrelých odborníci – zdravotníci, štatistici, novinári, vedecké ústavy ani súkromné think tanky – ktorí by takéto údaje dokázali určiť, či aspoň kvalifikovane odhadnúť – doteraz neinformovali, až mám obavy, či snáď všetci nepomreli na covid.
Možno však takéto informácie v súčasnej preinformatizovanej dobe sa neobjavili len preto, že to bol naozajstný úspech. Je mi však záhadou, prečo sa v takomto prípade ostatné krajiny týmto obrovským úspechom neinšpirovali. A ešte väčšou, ako je možné, že autor tohoto úspechu nebol ani navrhnutý na Nobelovú cenu. A ani na pobyt v Leopoldove, či inom patričnom ústave zriadeným aj pre takéto “neobyčajné osobnosti”.
Tento stále, deň čo deň zohrieva stoličku ministra financií a zapeká svojimi nápadmi nielen občanom, ale svojimi príspevkami na Facebook aj klávesnicu, dátové linky a životy občanov v tejto republičke.
Republička s rozlohou ani nie 50 000 km², ak by povrch Národného futbalového štadióna zodpovedal povrchu Zeme, Slovensko by zaberalo niečo málo cez dve tretiny metra štvorcového trávy. A v takomto štátiku, ani za 53 rokov od začiatku stavania diaľníc (1969), občania tohto geograficky – pupka dcéry sidonského kráľa Agénora a jeho manželky Télefassy, ekonomicky – skôr iného ľudského otvoru Európy, lebo Európa sa volala Agénogova a Télefassina dcéra – nedokázali dokončiť ani diaľničku, ktorá by spojila dve najväčšie mestečká, nieto prepojiť východnú zo západnou hranicou či severnú s južnou. A ešte ani v roku 2022 mnohé malé obce a väčšie i najväčšie mestá bez eurofondov nedokážu vybudovať ani pár desiatok metrov smiešneho tri metre širokého cyklochodníka, nieto existujúce opraviť, či udržiavať v riadnom stave…
Nuž takto zakončiť by som veru nemal. Skúsim niečim veselším. Napríklad vtipom. Príďte voliť, bude lepšie!
Či sa mi tento vtip podaril, alebo nie, uvidíme už čoskoro.
Poznámka: Venované všetkým obetiam “atómofky” (17.10.2020), “dobrovoľnosti” (1.11.2020) a tým, ktorí si dnes (29.10.2022), v svojej obci, meste nevedia vo voľbách vybrať vhodného kandidáta. A nie je to z dôvodu, že by tých dobrých, vhodných, múdrych, odvážnych, spravodlivých a čestných bolo v ponuke tak veľa.
(Obrázok, kredit: Pixabay, Sergej Tokmakov; koláž: presovcan.com)
